Ako sa vyrovnať so stratou v partnerstve?

Ako sa môžeme vyrovnať so stratou v partnerstve a posunúť sa ďalej v živote?

Janka, viem, že téma straty je jedna z tém, ktorým sa venuješ vo svojom poradenstve. Zaujímalo by ma, čo všetko pre človeka môže strata vo vzťahu znamenať.

Myslím, že veľa z nás si predstaví smrť blízkeho človeka. Je možné zažiť stratu aj v inom slova zmysle?

Straty sú neoddeliteľnou súčasťou našich životov a vzťahov. Zažívame ich v rozmedzí od tých drobných, ľahšie prekonateľných, po tie naozaj traumatizujúce, ako je definitívna strata, smrť blízkeho človeka, partnera alebo partnerky. Môžeme ale stratiť napríklad aj dôveru vo vzťah, alebo stratiť určitý stav, ktorý pre nás veľa znamenal. Alebo môžeme prísť o svoj sen, o svoje ideály.

Po strate nasleduje ako prirodzená reakcia smútok (niekedy aj otupenie, hnev, agresia, zúfalstvo, frustrácia, pocity viny) a ten sa líši v intenzite a prežívaní u jednotlivých ľudí, v závislosti od mnohých okolností. Od samotnej spúšťajúcej situácie straty, od momentálneho stavu človeka, od druhu vzťahu, v ktorom sa strata deje, alebo od našich predchádzajúcich skúseností s daným človekom.

Ako človek zistí, že stratu ešte neprekonal? Má to nejaké možno ukazovatele, ktoré by nás vedeli naviesť?

Otázka je, čo to znamená “prekonať” stratu. O tom máme veľmi individuálne predstavy a presvedčenia ako jednotlivci, ako rodiny, ale aj kultúrne, ako celá spoločnosť. Niektoré normy a mýty nás môžu viesť k pochybnostiam a sebahodnoteniam, ohľadne “správnosti” prekonávania straty.

Rada by som všetkých smútiacich po strate vo vzťahu povzbudila v tom, aby sa spoliehali najmä na svoje vlastné pocity, aby pozorovali, ako sa vyvíja a mení ich vlastný vzťah k strate, ako sa menia ich emócie spojené so stratou. A tiež aby si dopriali to, čo cítia sami ako úľavné a zároveň im neškodí.

Na trvanie smútku neexistujú žiadne normy. Fázy smútenia sa môžu prelínať a niektoré veľmi hlboko zasahujúce straty niekedy ani neprejdú do záverečnej fázy – keď sa skutočne vzdáme toho, čo sme stratili, prijmeme novú realitu a v nej začneme rozvíjať svoju novú identitu.

Kedy je správna doba otvoriť sa možnosti spoznať niekoho nového?

Napríklad keď pocítime príťažlivosť a náklonnosť k niekomu bez toho, aby sme sa stihli opýtať túto otázku. Ale v zásade vtedy, keď sa my sami cítime na to pripravení, keď sa do niečoho takého nenútime, napríklad kvôli nejakým spoločenským očakávaniam, alebo názorom okolia. Keď do spoznávania niekoho nového ideme so zvedavosťou a pocitom dobrodružstva, s ľahkosťou.

Čo vnímaš, že ľuďom bráni otvoriť sa novému vzťahu po prežití straty?

Myslím, že je to strach z možnosti opakovanej straty a bolesti, ktorá po strate nasleduje. Pomáha dobre sa vo vlastnom strachu vyznať, mať ho preskúmaný, spolu s ďalšími emóciami, ktoré strata v nás vyvolala. Môže to byť niekedy trochu strašidelná cesta, ale keď máte dobrého sprievodcu, kamaráta, kamarátku, blízku dušu, láskavého poslucháča, môžete na nej veľa zaujímavého objaviť a tiež sa naučiť na strach pripraviť - mať v zálohe stratégie, ako s ním zaobchádzať, ak sa objaví.

A možno na záver, vedela by si poradiť ľuďom, ktorých sa strata týka a ešte ju neprekonali, kde začať?

Ak to ide, býva úľavné o strate a o pocitoch, ktoré v nás táto strata vyvoláva, hovoriť. Najlepšie nahlas verbalizovať svoje myšlienky a pocity, niekedy možno len opatrne, pošepky, ale určite do ucha, ktorému dôverujeme a ktoré nás láskyplne a bez hodnotenia počúva a vníma. Ak sa nám zdá, že nemáme v okolí vhodného poslucháča, nebojme sa využiť pomáhajúceho profesionála, ktorý má od našej situácie odstup a má tiež skúsenosti.

Svoju silu majú aj rozlúčkové rituály, ktoré si môžeme sami vymyslieť tak, aby nám boli prirodzené a uľahčili nám v mieri pustiť zo života to, čo sme stratili, a zároveň si ponechať to, čo môže byť prínosné a zmysluplné - napríklad šíriť do sveta to užitočné, čo nás strata naučila. A nebojme sa občas aj len tak byť. Vnímať čo sa v nás v súvislosti so stratou deje a jednoducho si dopriať čas na vyliečenie rán.

Dá sa vôbec na stratu úplne zabudnúť, úplne sa zo straty vyliečiť?

Z niektorých strát sa vyliečiť určite dá. A s niektorými to ide ťažšie. Ale myslím, že všetky v sebe nesú aj kus múdrosti – ukazujú nám, čo je pre nás cenné, robia nás skúsenejšími a po ich spracovaní ideálne aj odolnejšími, možno aj empatickejšími. Nevyhneme sa im. Ale môžeme sa z nich vždy niečo naučiť.

Na otázky odpovedala naša psychologička Janka Dutková.

Najbližšie udalosti

Žiadne pripravované podujatia.

logo_white_500_compr

Copyright 2019 Hello love ©  Všetky práva vyhradené

EnglishSlovak